sobota 27. ledna 2018

Časť pätnásta: "V žiare Divali"

19.10.

Čangej a Bhakta ma vezú na letisko. Objatie, pár milých slov, žiadne slzy (veď som to sľúbila). Dávam Bhaktovi môj malý batoh, ktorý sa mu tak páčil, obálku s dýškom pre oboch a Bhaktovi i s lístočkom, že to má na svoju obľúbenú posilovňu, aby sa dostal do formy. Alebo z formy - tej guľatej.

Posledný pohľad z hotela nad letiskom pred odletom


Sedím v malinkej letiskovej hale. A uvidím ju znovu. Mníšku, ktorú som videla minulý rok v poslednom chráme pred odjazdom do Indie. Poznávam ju, pretože je vysoká a vizážou sa podobá na Európanky a nie na Bhutánky.  Poznávam ju podľa úsmevu. A teraz už viem, kto to je. Emma Slade. Angličanka, ktorá bola úspešnou bankérkou, kým ju nestretla osudová udalosť. V Jakarte (Indonesia) ju vzali ako rukojemníka a skoro prišla o život. To bol prapôvod toho, že sa začala zaujímať o hlbšie príčiny bytia človeka na zemi a priviedlo ju to až do bhutánskeho buddhistického kláštora. Celý jej príbeh si môžete prečítať (zatiaľ iba v angličtine) v knihe Set Free.
Pozerám na ňu, ako vtipkuje so skupinkou Angličanov vedľa mňa a nehýbem sa. Nemám odvahu sa jej prihovoriť a povedať: "Ja Vás poznám. Síce iba z internetu, ale viem, kto ste. A stretávam Vás už druhý krát." 

Aj vy to tak máte? Že keď náhle stretnete niekoho cudzieho, koho stojí za to obdivovať, kto by vás mohol inšpirovať, s kým by bolo čo zdielať, kto by vás mohol niečo naučiť, rozšíriť obzory, tak znehybniete a nie ste schopní vôbec ničoho. Ten niekto vám príde tak neskutočne vzdialený, i keď je tak blízko. Pripadám si ako priehľadný kus hmoty bez vlastnej vôle. Strašný pocit, sedieť v tej svojej bezpečnej ulite paralyzovaná možnosťou niečoho doteraz nepredstaviteľného.
Emma odíde.

Proste som taká. Nesmelá, hanblivá, nepriebojná, bojazlivá. Naozaj som taká, keď tu sedím? Tu v Bhutáne, na letisku po niekoľko dňovom treku v Himalájach, sama? Som, ale snažím sa nebyť a pritom byť stále sama sebou.

Prichádza posádka našeho lietadla. Medzi nimi kapitán Pantelis. 
´Tak a teraz sa zdvihni a maž ho pozdraviť!´ Donútim sa, i keď byť nepriehľadnou hmotou mi ide o dosť lepšie.
Pantelis mi na pozdrav podá ruku a povie, že ma bude čakať v kokpite. A už viem, že sa to naozaj stane.

Fotím si lietadlo Bhutan Airlines, druhej bhutánskej leteckej spoločnosti, s Paro dzongom v pozadí, lúčim sa pohľadom s Kráľovstvom Hrmiaceho Draka a stúpam po schodíkoch k ďalšiemu dobrodružstvu.



Na poslednom schode ma ako nejakú delegátku víta Pantelis a oznamuje letuškám a kopilotke Sonam, že budem hosťom v kokpite. Všetci sa usmievajú a ja nemôžem veriť, že je to tak jednoduché. Pripášu ma na sedadle spôsobom, z ktorého sa nedokážem už bez pomoci uvolniť a snažím sa nebyť od vzrušenia tak brutálne nervózna. Nebojím sa letu. Bojím sa sama seba. Bojím sa strachu. Toho paralyzéra, ktorý dokáže zničiť všetky sny predtým, než začnú.
A len tie hory z výšin neba mi dodávajú pokoj.





"Vidíš, je to jednoducé, ako hrať playstation", obracia sa na mňa Pantelis potom, ako domačká tisíc gombíkov a poposúva sto páčiek.

"Sonam, čo je toto za divné červené blikajúce svetielko?"


Zdlabnem snack prvej triedy a o chvíľu sa Himaláje začínajú rozlievať do zelene Kathmandského údolia. Pod nami sa objavuje obrovská aglomerácia halená do smogu. Klesáme do jej stredu. Domy, všade samé domy, ktoré obkľúčili približujúcu sa letiskovú dráhu. Pristávame bez zaváhania. 
Pantelis sa so mnou lúči, praje mi šťastnú cestu domov a dúfa, že sa zase uvidíme. To ja tiež. Opakovane ďakujem za neskutočný zážitok. Vystupujem. Do iného sveta. 

Môj vlastný autopilot ma dostane z kathmandského letiska do hotela. Už neurobím tú chybu, že by som čakala na niekoho z hotela. Vezmem najbližší taxík a nechám ho hotelu po príjazde zaplatiť. Aj tak v hoteli splietli čas príletu a nikto ma tam nečakal. Oh, aké typické nepálsko/indické, ale nijako ma to nerozhádže. 
Po sprche si beriem opäť taxík do centra. K Boudanathu. Tam sa snáď spamätám. Alebo sa tam zabudnem. Proste musím preč z hotela, musím životu naproti, inak so svojimi myšlienkami v izbe zošaliem. A dobre robím. 

Je Divali - sviatok svetiel - a všetko svieti, vonia, hrá farbami, je plné ľudí, spievajúcich, predávajúcich, žobrajúcich a predsa medzi nimi, u najväčšej stúpy Nepálu, nachádzam svoj kúsok ticha a mieru.



Sadnem si na biely betón a pod dohľadom Buddhových očí sa nechám unášať atmosférou miesta a pocitom, že nemusím nič. Vôbec nič.












Stmieva sa. Naposledy obchádzam (po koľkýkrát už?) koru okolo stúpy a rozdám posledné rupie žobrákom. Slepým, hluchým, bezrukým, beznohým, bez budúcnosti. Je mi veľmi smutno, ale som veľmi vďačná za to, čo mám ja sama, kde žijem, ako žijem. 

Šofér ma podľa dohody po dvoch hodinách čaká v bočnej uličke. Berie ma do Thamelu, turistického centra Kathmandu. Trochu sa bojím, že sa v stovkách uličiek rozjasnených lampiónmi, sviečkami a elektrickými svetielkami stratím, ale sústredím sa na orientačné body a potom sa už len tak potulujem a hľadám reštauráciu, ktorá by mi padla do oka a do nosa a kde si dám večeru. Yak Restaurant. Thukpa, paneer masala a cesnakový naan. Milujem nepálsku kuchyňu. 
Do reštiky vbehne tlupa malých detí a začnú spievať. Prichádza majiteľka a malým ušmudlancom dá nejaké drobné. Nepálske koledovanie :). 



V obchodíkoch si vyberám nejakú jednoduchú ľahkú tuniku s dlhými rukávmi do mojej ďalšej cestovateľskej destinácie po ceste domov, do katarskej Dohy. Naviac za veľmi dobrú cenu kupujem batoh Mammut (tu vám na batohy a oblečenie vyšijú, čo za značku chcete ;)), keď už som ten svoj darovala Bhaktovi a teraz nemám do čoho napchať veci. Vraciam sa taxíkom rozospievaným a rozsvieteným mestom späť do hotela. Také Nepálske Vianoce toto Divali. Tak šťastné a veselé!






20.10.

Po trinástich dňoch zase raňajky v tej istej hotelovej reštaurácii, pri tom istom stole, pri tej istej šálke čaju. Ten istý odraz mňa samej v okne. A predsa je všetko iné. Úplne iné. Je iba jedna istota v živote, že veci sa menia. A ak situácie nedokážeme meniť, musíme ich prijať. Čakám, že príde to ponaučenie. Šla som si pre odpovede a mám ešte viac otázok. To nevadí, časom na to prídem. Asi ešte nenastal čas. 
Mám jediný zámer, záver... Byť verná sama sebe.



........................................................................................................... 



Prilietame do Doha. 19 hodín čakania na let do Prahy skrátim trojhodinovým výletom po hlavnom meste Qataru, ktorý poskytuje záujemcom letecká spoločnosť. 
Je to sci-fi mesto so starobylou históriou postavené na púšti. V kráľovstve vládne absolútny monarcha. Luxusné budovy s luxusnými obchodmi, ale ulice sú v horúcom podvečere prázdne.




Som rada, že ma vozia a že mi vravia, kam sa pozerať a kedy vystúpiť a kedy nastúpiť, pretože sa cítim už unavená rozhodovaním sama za seba. 
Slnko zapadá, všetko je vo zvláštnom opare, teplota 30°C.


múzeum muslimského umenia

Krásny záver výletu, keď nás vysadia na obrovskej tržnici, ktorá je ako obludný labyrint uličiek medzi bielymi stenami obchodíkov. Keď sa nestratím teraz, tak už nikdy. Ale počase pochopím usporiadanie uličiek. Sú tu dokonca i značky núdzového úniku a tak si dovolím trošku si zabrúzdať muslimským svetom. 
Doha je multikultúrna a stretávam veľa "bielych". Ženy v kraťasoch, s kočiarikmi, skupiny mužov ťahať vodnú fajku v kreslách reštaurácie. Doha žije nočným pokľudným životom.
Keď tu v jednej z uličiek uvidím na seba naskladané klietky s vtákmi tak nahusto, že na bidle nie je centimeter miesta, klietky s mačkami, ktoré nemajú ani piesok na záchod a dokonca v najvrchnejšej je odrastené šteňa huskyho, ktorý sa tam ledva otočí v tom horúcom večeri. Deti s rodičmi u nich stoja a smejú sa roztomilým zvieratkám. Otáčam sa na odchod. Pojem týranie zvierat u mňa dostáva iný rozmer.

Na letisku si kúpim za 5USD najdražší pól liter vody vo svojom živote a asi dve kilá čokolády, z ktorej štvrtinu zjem. 
Som unavená. Z toho, čo bolo, z toho, čo bude. 

Prílet do Prahy toho veľa vyrieši. Pretože musím stáť nohami zase pevne na zemi, aby som mohla mať hlavu vysoko v oblakoch a nepadnúť z tej výšky na hubu. I keď vraj i pád na hubu je vrokom vpred.




Časť štrnásta: "Ako som stretla tlupu leteckých kapitánov"

18.10.

Budím sa smutná a Bhakta to na mne pri raňajkách vidí. Oficiálne mi oznamuje dnešný plán a potom vraví: 
"Nebuď smutná, veď sa môžeš kedykoľvek vrátiť, i s rodinou a zas niekam pôjdeme." A potom dodáva:
"Hlavne neplač, ja neviem vôbec utešovať."
Sľubujem, že nebudem a vydávame sa k dvom významným chrámom v údolí Haa. Bieleme a Čiernemu.

V siedmom storočí žil v Tibete kráľ Songcän Gampo. Áno, to je ten, čo postavil za jednu noc 108 chrámov, aby nimi prišpendlil k zemi démonku a dva z týchto chrámov (Džambey a Kyiču) sú v Bhutáne. 
Jedna z legiend vraví, že sa kráľ prevtelil do dvoch holubov. Bieleho a čierneho. Na mieste, kde pristál biely holub, bol postavený Lhakang Karpo (Biely chrám) a logicky podobne to bolo s čiernym holubom a stavbou Lhakang Nagpo.




Z priestranného, kameňmi vykladaného nádvoria vedú široké schody k hlavnej budove chrámu. Obchádzam ju už automaticky po smeru hodinových ručičiek a roztáčam modlitebné mlynčeky. 
Pripomínam si Bhaktove slová:
"Toč s nimi jemne, so súcitom. Sú ako cítiace bytosti, tiež nemajú radi hrubé zachádzanie. Majú radi, keď sme nežní".





Nikde nikto. Vyčkávame, či sa nezjaví nejaký mních, ktorý by nám ukázal svätyňu. Obdivujem všetky tie detaily zdobiace nielen chrámy ale i bežné obydlia Bhutáncov.





Všetky prvky majú svoj význam, ale u niektorých ho nevie ani sám Bhakta. Každopádne toto u vchodu ↓↓↓↓↓, je snežný lev.




Nakoniec sa zjaví mních, ktorý nám otvára svätyňu a Bhakta mi vraví: 
"Myslím, že už poznáš všetkých."
Prechádzam šerom a potichu mu odriekam na schválenie mená sôch a postáv na freskách: Buddha, Padmasambava, Ngawang Namgeyl, Čenrezig, Tara.

Potom sa pešo vydávame popri rieke až k množstvu jednotných budov. Pred nimi postávajú, posedávajú, vešajú prádlo a popíjajú čaj dospelí muži. 
"Videla si už viac relaxovanú armádu? Nie je na svete zrelaxovanejšia". Poznávam medzi nimi Indov. Majú tu i svoj hinduistický chrám. Bhakta sa pomodlí. On je totiž pôvodom z nepálskej hinduistickej rodiny. Buddhistom sa môže stať ktokoľvek, ale hinduistom sa človek musí narodiť.

"Aj ja som chcel byť vojakom..."
"Fakt? A prečo nie si?"
"Nevzali ma kvôli tetovaniu", chytí si rameno po celú dobu zakryté v dlhých rukávoch gho. Na jednom má draka a na tom druhom morskú pannu. Ako Dorji. Pozostatok z divokých študentských čias.
"Ale otcovi som povedal, že ma nevzali, pretože som príliš malý."
"A to ti uveril?", pochybujem, pretože drvivá väčšina Bhutáncov je rovnako vysoká (resp. nízka) ako Bhakta, takže armáda by čítala iba pár kusov chlapov vyšších ako ja.
"Neuveril, zdvihol telefón a zavolal na prijímač, kde mu povedali pravdu. Tak som sprievodca."

Autom prídeme do sedla Cheli la a pešo sa vydávame na moje prianie k ženskému kláštoru Kila Gompa. Volajú ho i druhé Tigrie hniezdo. Nie je taký veľkolepý, ale na kolmých skalách drží rovnako záhadne. 



Mníška s vyholenou hlavou a okuliarmi, ktorej vek nedokážem odhadnúť, nám otvára svätyňu. Podlaha z drevených brvien je tak vyleštená, až sa bojím, aby som sa na nej nepošmykla. Chvíľu sa všetci traja spolu rozprávame o živote v kláštore a potom sa ma Bhakta pýta:
"Mám ti tu vybaviť pobyt?"
"Mne? Mňa by hneď vylúčili pre narušovanie morálky. Ja by som nemohla žiť v kláštore."
"Teraz možno nie, ale v starobe často príde čas, keď sa potrebuješ zastaviť a byť so sebou."




Sadáme do auta a za vyhrávania bhutánskych love songov prekladaných Edom Sheeranom sa vraciame serpentínami do Paro.
Stiahnem okienko a užívam si každý tón hudby, každú zákrutu, každý závan studeného vetra z vysokých hôr, tmavé údolia a slnkom zaliate hory. 
"Tak naposledy", povie Bhakta a pribrzďujeme. Medzi stromami ju zase uvidím. Moja sestra Jomolhari.




Sme v Paro a deň rozhodne nekončí. Stretávam sa s Jožkom (Pepom) Mikulom, letcom Druk Air a publicistom Michalom Thomom, špecialistom na krajiny Himalája. Dáme si spolu pozdný obed a skorého panáka Tatra tea, ktorý som šanovala celý výlet na túto príležitosť. Bhakta je síce srandista, ale keď narazíte na krajana, tak vtipy dostávajú iný rozmer. Odpoludnie príjemne vplávalo do večera a k nám sa pridáva Pepova priateľka, krásna Bhutánka Čuki. S Michalom sme sa síce rozlúčili, ale Chuki s Pepom ma chcú predstaviť svojim ďalším kamarátom. Vezmú ma do baru, kde sedí pár ďalších letcov Druk Air. Popíjavú a je im veselo. Veľmi veselo. Po čase priateľskej konverzácie, z ktorej nemôžu chlapci pochopiť, prečo som tu sama, čo ma núti chodiť po horách a prečo si nechem  dať s nimi drinky, sa pýtam ja:
"Kto z vás letí zajtra do Kathmandu?"
Prihlási sa jeden z Grékov, prešedivelý chlap statnej postavy. 
"Tak Zuzka letí s tebou", hlási Pepa.
"Fakt?!", radostne zvolá Pantelis, kapitán letu. "Keď budeš nastupovať, tak povedz letuške, že chceš za mnou do kokpitu".
"Jasné", odpoviem sarkasticky, pretože mi táto možnosť, že by som mohla do kokpitu, príde naozaj nepravdepodobná. Mne sa také úžasné veci nestávajú a naviac som strašná hanblivka, aby som niekoho o niečo také prosila. Je mi niekedy kvôli tomu so sebou ťažko žiť.
"Ja to myslím vážne. Ak sa neprihlásiš ty, nechám ťa vyvolať rozhlasom".
"Dobre teda", poviem už pokornejšie a zachváti ma chíľkové vzrušenie. ´No uvidíme...Sľuby-chyby. Obzvlášť tie alkoholové´.

Je okolo deviatej večer a prosím Pepu s Chuki, aby ma hodili do hotela. Javí sa to tu ako perfektná zábava, ale sľúbila som Bhaktovi, že s ním ešte naposledy povečeriam."

"Prečo už odchádzaš?", nechápavo sa pýta Pantelis.
"Buď musíš odísť ty, aby si bol na zajtrajší let triezvy, alebo musím odísť ja, aby som nevidela, v akom stave a čase si dnes skončil."
Pantelis pozrie na hodinky a úplne zrelaxovaný odpovedá:
"Veď letíme až za 12 hodín." Tomu vravím seriózny argument.














neděle 21. ledna 2018

Časť trinásta: "Nechce sa mi ani späť, ani spať "

17.10.

Posledné raňajky od chlapcov. Lúčim sa s nimi, dávam každému dýško. Vravím Karmovi, že mi bude jeho jedlo fakt chýbať a pýtam sa ho, či mi nechce robiť kuchára i doma.
"Ale ja som ženatý," zhrozí sa Karma.
"Veď len kuchára!" Bože, títo Bhutánci... hneď myslia na svadbu.

Bhakta ma zoznamuje s priebehom dnešného dňa.
"Pôjdeme už iba po ceste, ktorou sme sem prvý deň prišli autom. Volal som Čangajovi, aby pre nás vyrazil z Paro okolo obeda. Mohli by sme na neho počkať aj v tábore, ale vravel som si, že ironwoman musí mať svoj denný limit pochodu, inak by nebola spokojná."

Keď vidím toto a nebyť tých rododendronov, tak si pripadám ako doma: 



Ale veď ja som doma.
"Home is where the heart is." (U2)

Celú cestu o niečom kecáme. Snažíme sa prekladať si vtipy, ale nie je to ono. Niektoré veci majú svoje čaro iba v našom rodnom jazyku. Preto si môžeme tak notovať, keď sme so "svojimi".





Čangej dorazil na svojom bielom SUV . Vezieme sa až k Drukgyel dzong, ktorý nechal postaviť v 17 storočí Ngawang Namgyal, aby chránila cestu z Tibetu. Jeho názov znamená Víťazstvo draka (Bhutánu) nad dobyvačnými vojskami Tibetu. Po skončení bojov sa cesta stala obchodnou a Bhutánci vymieňali ryžu za soľ a čaj.  Momentálne dzong rekonštruujú a bude z neho raz múzeum.



Pokračujeme cez Paro, kde sa zastavujeme na obed až do údolia Haa a po ceste sa bavím dopravnými značkami. I takto vyzerá starostlivosť o hrubé domáce šťastie:


Alebo: "This is not a ralley, enjoy the valley"
A že je si čo užívať. 




Cesta sa kľukatí nádhernými zákutiami, odkiaľ vidím i "svoju" Jomolhari.




V najvyššom zjazdom sedle Bhutánu - Čeli la (3810 m.n.m), si robíme prestávku. Pýtam sa Bhakty, či si môžem vyliezť na kopec pokrytý neskutočným množstvom darov (vertikálnych praporcov). Nejaví sa taký vysoký.
"Môžeš, ale ja s tebou nejdem, OK?"
"No problem".
A tak šlapem tým lesom modlitieb na plátnach. Sama. Nikto z turistov ma nenasleduje.



Keď si myslím, že vrchol mám pred sebou, tak po már metroch zisťujem, že ešte raz taký kus musím ujsť. Aha, tak to sú tie viacnásobné vrcholy. Vedú ma naň kamenné mohyly s mantrami.




Na vrchole kopca, na momentálnom vrchole blaha, s 360 stupňovým výhľadom do údolí okolo, kľaknem a ďakujem. Za možnosť byť tu. Za možnosť byť. Za možnosť.




Za šera dorazíme do zabudnutého údolia Haa, kam vraj zavíta iba 10% všetkých turistov. V hoteli stretávam Nemcov, Američanov, Indov. Asi všetkých 10% je tu.
S Bhaktom sadáme ku stolu a pozývam ho na pivo. Dá si rád. Naberám si ema datshi (chilli syr) a zachvíľu plačem, ako je strašne štipľavý. Bhakta mi dáva jeho sladký mandarinkový kompót, nech to zajem. Zlatý Karma a jeho jedlo. Ten ma šetril viac. Mal inštrukcie od Bhakty. 
Príde čašníčka a pýta sa, či si dáme čaj. Bhakta odpovedá za mňa:
"Black, with sugar, without milk". 
Usmejem sa na neho. Ten chlapec ma proste už pozná.
Tak trošku zmatlaní z veľkých pív sa po večeri zdvihneme a poplácame po ramenách, že to bol naozaj dobrý trek, tento Jomolhari loop, poprajeme si dobrú noc a ideme si užiť tečúcu teplú vodu. Ja mám izbu s vaňou! A kúrením! Luxus. 




Ležím tam naložená, až kým voda nevychladne. Potom sa uložím do mäkkej bielej postele a nemôžem spať. Nechcem spať. Keď sa totiž zobudím, bude to posledný celý deň, čo budem môcť stráviť v zemi, ktorú som si zamilovala. Ale spánok, čas a noc ma premôže.




Časť dvanásta: "Cesta bieleho yaka a čierneho medveďa"

16.10.

Ráno pokrýva stany inoväť. Už nacvičené vstávanie o siedmej s miskou teplej vody pred stan a Karmovým "Good morning, hot water" a vyrážame o ôsmej. 
Je to zase do kopca, čo nie je Bhaktova silná stránka a tak ho nechávam v rannom tichu a hmle za mnou. Cestička sa kľukatí hustým krovím a nevysokým lesom. Vychádzam zo zatáčky ... Pikosekundu si myslím, že predo mnou je čierny yak, keď v ďalšej pikosekunde s mojím reflexívnym skríknutím a cuknutím zistím, že je to medveď. Himalájsky macko sa ale zľakoľ viac ako ja a jedným skokom mizne v kriačí a niet po ňom ani stopy. Bhakta na mňa zozadu kričí: 
"Si OK?!"
"Áno, som. Bol tam medveď!"
"Čo?! Kde?"
"Je preč."
"Neboj, himalájske medvede sú veľmi plaché a nie sú agresívne. Kým nemajú mladé...", ukľudňuje ma môj medvedíkovitý sprievodca. Ale to nemusí, som predsa dievča z Muránskej planiny!

Bhakta sa potom celú dobu drží radšej tesne za mnou. Prichádzame na kopec s lesnou pastvinou a z vrchu na nás pozerá iné zviera. V rannom vychádzajúcom slnku sa javí ako zvláštne mystické zjavenie. Biely yak.



Tak si to zrekapitulujme: modré ovce, svišť, medveď, yaky... Prečo sa potom trek volá "Trek snežného leoparda"? Ja chcem leoparda!

Doženie nás Karma. Už som si za tých pár dní zvykla na jeho pískanie, ktorým popoháňa kone. Prečo ho ale používa i za mojim chrbtom? Zas tak pomaly nejdem. A tak ho poprosím, nech radšej spieva. To mám na ňom (okrem varenia úžasného jedla) najradšej. Chlapci spievajú love songy a ja som zaláskovaná do toho, čo vidím okolo seba. Za mnou Jomolhari, predo mnou nekonečný chodník so zákrutami a za zákrutami ďalšie nečakané úžasy.


Za mnou


Predo mnou



Vravím Bhaktovi, ktorý ma pri kochaní sa predbehol, že mi dochádza vo veľkom foťáku baterka.
"Tak si ju šetri, musím ti niečo ukázať". Stojí v sedle Takhung La (4520 m.n.m) a za ohybom kopca pozerá do diaľky po pravej strane. Prídem k nemu a pohľad mi kĺže po vrcholkoch zelenomodrých hôr až sa zastaví na horizonte o osamoteného bieleho obra.




"To je Kančendžunga. V Nepále. You are lucky. Máš za cenu bhutánskeho treku výhľad až do Nepálu".

Tak si ju pekne svojim 60x zoomom priblížim:




"Paráda! A keď vyfotíš yetiho, budeme bohatí!"
Páči sa mi, ako Bhakta so mnou všetko zdieľa.
Mimo iné tiež svoj podnikateľský plán, ktorý mi zase pripomína mojich šibnutých kamarátov z treku v Langtangu. V rozľahlom údolí Thombu Shong (4180 m.n.m.), do ktorého schádzame a ktoré slúži pastierom yakov ako základňa pri ich nomádskom živote, chce môj sprievodca vybudovať golfové ihrisko.




"Ale veď sú tu mokrade", oponujem.
"To sa vydrénuje."
"Ale je to odvšadiaľ ďaleko a nevedie sem žiadna cesta pre lenivých golfistov", skúsim ešte jeden protiargument.
" Budeme ich sem voziť na helikoptére".
"OK," nemám ďalšie námietky. "Môžem ti sekať trávnik?"

Nahliadneme do skromného obydlia kamennej stavby prikrytej modrým igelitom. V tme a dyme rozpoznávame ženskú postavu, ktorá sa na nás usmieva. Bhakta hodí krátku konverzáciu a pokračujeme do kopca na náprotivnej strane. Šlapeme už 5 hodín.

"Bhakta, počkaj, nevravel si mi včera, že náš kemp bude tu, na tej golfovej planine?"
"Tu kempujú iba Američania. Ironwoman kempuje inde."
Vzhľadom k tomu, že mne je to akosi jedno, lebo únavu zatiaľ necítim, slnko svieti, výhľady nie sú vôbec nudné, tak mastím ďalej a nechávam pri pohľade na okolitú krajinu pracovať svoju fantáziu.
Po ľavej ruke mám driemajúceho Snežného draka...

"Bhakta, ako sa volá tá hora?"
"To je pod šesťtisíc."
"OK, takže je to Snežný drak", myslím si svoje.



A predo mnou je cestička, ktorá končí na brale a pokračuje v Údolí riečneho hada. 



V sedle Thombu La (4380 m.n.m.) pustí Bhakta z mobilu bolywoodske pesničky. Ja viem, trochu divné, ale mňa to rozvlnilo. 
"Tak v štyritisíc som ešte nevidel nikoho tancovať bellydance",
"Moja lektorka by zo mňa mala radosť".
Veď to, čo vidím okolo seba by roztancovalo každého...

Napravo:



Za mnou:



Naľavo



Predo mnou:


Schádzame dolu. Stále dolu, už iba dolu. Bhatka je v dolekopcovaní lepší než v horekopcovaní. Je v tom o dosť rýchlejší ako ja. Tak to je ten "Bhakta style", čo spomínal Dorji. Valenie sa ako dole kopcom ako balvan. Ale po svojich. Takže ďalšie tri hodiny ma Bhakta čaká tak, aby na mňa videl a kontroluje, či moje kolená sú stále použiteľné. V Lonely Planet som sa spätne dočítala presnú definíciu tohoto zostupu: "brutal". Zostup o 1800 metrov výškových. Z môjho každú hodinu sa prehlbujúceho mlčania už Bhakta tuší, že mám toho dosť a utešuje ma, že chlapci s táborom sú neďaleko. 
Keď k ním ale na krásnu lesnú čistinku pri rieke prídeme, tak stany zase skladajú. Prebehne vážna konverzácia v dzonkha a ja to už nevydržím a pýtam sa, čo je za problém.

"Za chlapcami prišli vojaci z neďalekej stanice, že tu nemôžeme táboriť, lebo sme na území bhutánskeho princa, kam chodí loviť."
"Nevadí", rozjasním sa. "Zostaňme! Ja ho chcem stretnúť".
"To nejde."
"Prečo? Veď som slovenská princezná."
"No práve, že slovenská. A on je princ bhutánsky. To by nešlo."
"OMG, veď si ma hneď nemusí brať za ženu."

Sklamanie je síce na mne vidieť, ale Bhakta ma ťahá ďalej, že kempovať budeme za dedinkou Sharna Zampa, už mimo územie národného parku. Ukáže moje povolenie k pobytu u malinkého domčeku s okienkom, ktorý by som za vojenskú stanicu teda nepovažovala.
Prechádzame dedinkou, kde sme trek pred piatimi dňami začínali a Bhakta hlesne:
"Poď, niečo si dáme."
Vyšlapeme po strmých schodoch do domčeka, z ktorého sa vykľuje obchod a pohostinstvo v jednom. Vitajme v civilizácii.




Na stole ležia betelové listy, vápenná pasta, orechy... Na poličkách sú sladké vody, pivá a čipsy. Dáme si zo všetkého. Okrem betelu teda. Bhakta ho nemá rád a ja ho netúžim skúsiť. Zatiaľ.
"Si unavená?"
"Áno."
"Konečne! Už som si myslel, že to od teba nebudem nikdy počuť."
"Bhakta, ale ty si mi včera vravel, že dnes pôjdeme iba 6 hodín a že  až zajtra pôjdeme tri hodiny ten šialený kopec dolu. Ty si mi spojil dva dni treku do jedného"
"Ja som ťa nechcel dopredu znepokojovať."
Treštím na jeho výhovorku oči. 
"Ale veď dobre vieš, že mňa by 9 hodín chôdze neznepokojovalo".
"To len pre istotu".
"Tak na náš trek", zdvíham lahváča Druk 11000.
"Na náš trek", berie si odo mňa toho istého lahváča Bhakta.

Chlapci konečne po hodine zohnali a nabalili rozpŕchnuté kone a premiestnili náš tábor. Je už tma. Po večeri zhasneme svetlo v jedálenskom stane aj čelovky na hlavách a so zaklonenými hlavami civíme na nebo, na mnliečnu dráhu.
"Videla si už toľko hviezd?"
"Videla." A i keď nevidím práve teraz žiadnu padať, tak si prajem. To, čo minulý rok. To, čo pred dvanástimi rokmi. To, čo si budem priať zakaždým, keď budem cítiť, čo cítim teraz.